Na stole mal položenú pušku. Pozeral sa na ňu a predstavoval si všetky tie kvantá zvierat, ktoré ňou už zabil. Zrazu mu to bolo neuveriteľne ľúto. Keby vedel vrátiť čas, neváhal by ani chvíľku a všetko by zmenil. Všetko, od základu. Toľko nevinných zvierat zomrelo jeho ranou…

K poľovníctvu ho priviedol jeho otec. U nich v rodine to bola dlhodobá tradícia, tak ako si arabskí muži zakladajú na shisha dýchanku, ženy na spoločných kozmetických rituáloch, kde použijú nejednu masku na tvár, tak si muži v jeho rodine zakladali na predávaní poľovníckeho remesla a tiež spoločných poľovačkách. Prišlo mu to normálne. Vyrástol v tom a v podstate ani sa neodvážil pochybovať nad rodinnými tradíciami.

Teraz tu však sedí s boľavým srdcom a pozerá na všetky tie svoje poľovnícke trofeje. Trofeje zaliate nevinnou krvou. Myslí, že v hĺbke duše to tak cítil vždy, ale silná túžba byť pre svojho otca tým najlepším synom, na ktorého bude hrdý, mu to neumožnila vidieť. Hnal sa dopredu, k poľovníckym úspechom, už vo svojich 15.rokoch bol najlepší v republike a na ďalší rok na medzinárodnej súťaži. Najhoršie na tom však je, že otec ho nikdy nepochválil, nikdy mu nevyjadril dostatočné uznanie a on nikdy nemal pocit, že je pre neho dosť dobrý.

Dnes tu sedí, presne dva roky po pohrebe svojho otca, ktorému sa snažil celý život zavďačiť, celý život bojoval o kúsok uznania a dochádza mu, že svoj život premárnil. Premrhal ho na niečo, z čoho nemal radosť, čo ho nenapĺňalo a čo, ako si konečne po smrti svojho otca dokázal priznať, ho vlastne celý život ubíjalo a ničilo.

Prišiel na to, že by ho bavili oveľa jemnejšie veci ako zabíjať nevinné zvieratká. Postupne prichádzal, že je dušou vlastne veľmi citlivý a vnímavý umelec. Chcel by písať a maľovať, spievať a tancovať. Nikdy však nie je neskoro na nový život a on to veľmi dobre vie. Stačí sa odhodlať na zmenu.